Prečo sa niekedy zrútime pre úplnú hlúposť

Často u mňa na terapii sedia ženy, ktoré svoje rozprávanie začnú veľmi podobne: Včera som sa strašne rozplakala, lebo mi nešiel naštartovať počítač.“ Alebo: „Nakričala som na muža, lebo kúpil zlý chleba. A potom som sa zavrela do kúpeľne a nevedela som prestať plakať. Čo je to so mnou?“

Možno to z vlastného života poznáš tiež. Predstav si bežný utorok. Ráno chystáš deti, robíš raňajky, popritom už v hlave riešiš čo bude v práci. Vyťahuješ z umývačky riadu čisté poháre a jeden nešťastne vykĺzne a rozbije sa.

V tom to príde, zovretie hrdla, trasúce sa ruky. Skĺzneš chrbtom po kuchynskej linke na zem a rozplačeš sa. Nejde tu o ten pohár. Ide tu o všetky tie situácie za posledné mesiace, kedy si povedala: „To nič, to zvládnem.“

My ženy sme majsterky sveta v neriešení toho, čo nás zabolí.
Niekto nás v práci nedocení alebo nám naloží cudzie povinnosti? Prehltneme to, veď nebudeme robiť scény.
Partner utrúsi poznámku, ktorá zabolí? Mávneme nad tým rukou, nechceme predsa kaziť náladu a zasa sa hádať.
Sme vyčerpané, nemáme na seba žiadny čas, ale ak okolie niečo potrebuje, čo urobíme? Usmejeme sa a ideme za hranicu svojich síl.

Vo svojej praxi to vidím neustále. Každé jedno potlačené sklamanie, nevypovedaný hnev alebo len obyčajný strach z toho, či sme vôbec dosť dobré… to všetko sa nikam nevyparí len preto, že sa zhlboka nadýchneme a ideme ďalej.

Uloží sa to do nás.

Zostane to uviaznuté kdesi medzi stiahnutými ramenami, krčnou chrbticou, ktorá bolí pri každom pohybe, a žalúdkom, ktorý máme v strese zovretý.

Fungujeme ako tlakový hrniec bez ventilu. Tlačíme to do seba, lebo veď „musíme fungovať“. A potom stačí hocičo. Rozbitý pohár, stratené kľúče, rozliata káva – a ten hrniec jednoducho buchne.

Uviaznuté emócie sú ako nevybavená pošta. To, že tú obálku odmietneme otvoriť hneď, neznamená, že prestala existovať. Naše telo je ako obrovský archív. Pamätá si každú jednu krivdu a bolesť, ktorú sme nedovolili našej hlave spracovať. A bude nám to pripomínať – neutíchajúcou únavou, podráždenosťou, migrénami alebo presne takýmto nevysvetliteľným zrútením sa nad črepmi v kuchyni.

Najdôležitejšie uvedomenie, ku ktorému s klientkami často prichádzame, je toto: To, že si niečo dovolíš cítiť, neznamená, že si zlyhala. To, že si zastaneš seba, neznamená, že ťa ostatní budú nenávidieť.

Keď nabudúce ten tvoj pomyselný pohár pretečie, nenadávaj si, že si precitlivená. Je to len volanie tvojho tela o pomoc. Je to správa, že tvoja  kapacita je plná. Namiesto toho, aby si hneď utekala po metlu a snažila sa znova tváriť, že je všetko v poriadku,  skús na tej zemi chvíľu ostať a cítiť.

Povedz  si: „Aha. Toto je ten smútok (alebo hnev), ktorý som tak dlho ignorovala. Vidím ťa.“ Uviaznutá emócia nie je tvoj nepriateľ, je to len energia, ktorá potrebuje voľný priechod. Až keď ju priznáš a dovolíš si ju naplno precítiť bez výčitiek, môže z teba konečne odísť. A ten neviditeľný batoh, ktorý so sebou každý deň vláčiš, bude zrazu o niečo ľahší.

Ak cítiš, že je v tebe niečo, čo potrebuje uvoľniť, aby si mohla mať opäť úsmev na tvári, objednaj si u mňa „Terapiu srdcom“ na uvoľnenie toho, čo ťa trápi.