Blog
Často u mňa na terapii sedia ženy, ktoré svoje rozprávanie začnú veľmi podobne: Včera som sa strašne rozplakala, lebo mi nešiel naštartovať počítač.“ Alebo: „Nakričala som na muža, lebo kúpil zlý chleba. A potom som sa zavrela do kúpeľne a nevedela som prestať plakať. Čo je to so mnou?“ Možno to z vlastného života poznáš tiež. Predstav si bežný utorok. Ráno chystáš...
Viem, že sú dni, kedy je bremeno na tvojich pleciach o niečo ťažšie. Dni, keď máš pocit, že si došla na koniec svojich síl, keď by si sa najradšej skryla pred celým svetom pod deku a počkala, kým všetko prehrmí. Zastav sa na chvíľu. Zhlboka sa nadýchni a prečítaj si tieto riadky, pretože sú napísané presne pre teba. Je úplne v poriadku...
Poznáš ten pocit? Ráno sa zobudíš a tvoja prvá myšlienka nepatrí tebe, ale zoznamu úloh. Káva chladne na linke, zatiaľ čo ty v hlave riešiš termíny, čisté prádlo, nálady detí alebo to, čo si o tebe pomyslel kolega včera v kuchynke. Niekedy sa zdá, že sme ako neviditeľné lepidlo, ktoré drží celý svet pokope. Myslíme si, že bez nás sa...
Dnešný svet od nás, žien, očakáva veľa. Máme byť milujúcimi partnerkami, trpezlivými matkami, výkonnými zamestnankyňami, kreatívnymi darkyňami tepla domova a popritom všetkom ešte aj „stále usmiatymi a upravenými“. Niet divu, že sa niekedy večer v posteli cítime ako vybitá batéria, ktorá už ani nevie, ako sa znova nabiť. Ak máš pocit, že tvoj vnútorný zoznam úloh nikdy nekončí...
Emócie sú našou súčasťou. Radujeme sa, plačeme, smútime, či sa bojíme. To všetko je normálne – emócie sú našou prirodzenou súčasťou a potrebujeme ich k prežívaniu plného života. Bez nich by sme nedokázali reagovať, rozhodovať sa, milovať či dokonca bojovať za to, na čom nám záleží. Ber nich by bol náš život jednotvárny a plochý. Boli by z nás obyčajní roboti....
Poznáš stav, keď dušu ťaží niečo, čo slová nedokážu vysvetliť? 3x možno: Prečo cítime tú ťažobu? Emócie, ktoré sme nespracovali, sami nezmiznú. Sú ako kapitoly knihy, ktorú sme zavreli bez toho, aby sme ju dočítali. Zostávajú v našom tele a mysli, čakajú, až si ich niekedy všimneme. Nosíme ich ako neviditeľný batoh, ktorý nám uberá silu, bez...
